ECAV Prievidza

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Zemianske Kostoľany

Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.
(List apoštola Pavla Filipským, 4. kapitola, 13. verš.)


ECAV Prievidza

Dnes je


Meniny na web

Novinky

V sekcii Služby Božie je aktualizovaný rozpis bohoslužieb a zborových aktivít do Vianoc.

V sekcii Služby Božie nájdete rozpis bohoslužieb a zborových aktivít počas Vianoc a januára 2019.

Facebook

Facebook Zbor

Facebook Handlová

Štatistika stránky

TOPlist free counters

Google prekladač

Preklad našej stránky do angličtiny pomocou prekladača Google. Následne možnosť výberu iného jazyka. Jedná sa o „strojový" preklad, nie všetky vety budú preložené logicky správne.

ecavprievidza.sk

© 2008
Všetky práva vyhradené!

Oslava Dňa matiek 15. mája 2011

Deň matiek 2011 Srdečne vás pozdravujem, sestry a bratia, a teším sa, že tu máme aj deti. Naše deti. Ihravé, šantivé a prítulné. Kvety života. Nádej budúcnosti. Snažíme sa dať im to najlepšie, dobre ich vychovať, dobre pripraviť pre život. Veriaci rodičia naviac vedia, že deti sú Božím darom, že sú im zverené a že majú deťom pripraviť vhodné podmienky na to, aby mohli poznať svojho nebeského Otca, zamilovať si Pána Ježiša a dať sa viesť Duchom Svätým. Aby už ako deti mohli žiť v radostnom vedomí, že na nich hľadí mocný milujúci Boh.
V Biblii je veľa príkladov, kde rodičia odovzdávajú deti Pánu Bohu, ale asi najviac to vystihuje príbeh Anny. V 1. knihe Samuelovej sa dozvedáme o Anne, ktorá bola veľmi smutná. Jej muž Elkána mal ešte jednu ženu, Peninnu a s tou mal mnoho detí. Anna však bola bezdetná. Mala síce lásku muža, ktorý ju zahŕňal svojou pozornosťou, ale chýbalo jej dieťa. Každoročne chodili do mesta Šila klaňať sa a obetovať Hospodinu. Išla aj Anna a vrúcne sa modlila, aby jej Pán Boh požehnal syna a sľúbila Mu, že ak jej ho dá, tak mu ho ona odovzdá na celý život: „Ak mi dáš syna, tak Ti ho dám." Ona nechce dieťa pre seba. Ona chce dieťa - syna, pre Boha. Ona nechce, aby patril jej, ale aby patril Bohu.
I my máme deti. Záleží nám na tom, aby naše deti získali dobré vzdelanie, dobré zamestnanie, neskôr dobré bývanie. Ale tu vidíme, že predovšetkým nám má záležať na tom, aby naše deti boli nielen od Hospodina, ale i pre Hospodina. Sú to naše deti. Ale oveľa dôležitejšie je to, aby boli i Božie deti. Aby v prvom rade nepatrili nám, ale Bohu. Boh sa k takejto modlitbe prizná. K modlitbe o Jeho požehnanie. Tu sa zatiaľ priznáva ústami kňaza Éliho, ktorý vysloví prorocký sľub: „Choď v pokoji a Boh Izraelov nech ti dá to, čo si prosila od Neho" (verš 17). Anna odchádza. Odchádza z miesta modlitby. Stále je neplodná. Syn ešte nie je na obzore. A predsa sa niečo zmenilo. Anna sa zmenila. Ona zložila svoju bolesť k nohám Hospodina zástupov a z tohto miesta odišla so sľubom o budúcom Božom požehnaní. Má len sľub. Má len slovo kňaza, ale ona sa ho chytí vierou a do jej srdca vstúpi pokoj a nádej. Ona vie jedno. Od tejto chvíle je jej vec v Božích rukách - a to jej stačí.
Po dlhých rokoch neplodnosti Boh vypočul jej modlitbu a narodil sa jej vytúžený syn Samuel. Ako sa zachová Anna, keď ju Boh vypočul? Lebo Božie požehnanie tiež preverí človeka. Anna v požehnaní plní svoj sľub. Sľub, ktorý dala vo chvíli, keď sa modlila k Bohu: „Ak mi dáš syna, tak Ti ho dám, aby bol Tvoj po všetky dni života." Pri tomto Anninom sľube sa nám až zastavuje dych. Prosí za syna a jedným dychom sa ho i vzdáva. Syna, ktorého si toľké roky priala celou dušou, po ktorom tak bytostne túžila. Toho syna sa zriekne ešte skôr, ako ho dostane. To, o čo prosí, neprosí pre seba, ale pre Boha. Aby nepatril jej, ale aby patril Bohu a Anna bola určite zvádzaná svojim materinským citom zradiť svoj sľub. Veď ako milujúca matka prežívala to, že jej srdce prirástlo k tomuto dieťaťu. To je celkom pochopiteľné a prirodzené. Prirástlo tým viac, čím dlhšie musela naň čakať. Vieme, že matka je najprv spojená s dieťaťom pupočnou šnúrou. Ale po narodení sa medzi ňou a dieťaťom vytvára nové, ešte silnejšie, aj keď neviditeľné puto. Splniť svoj sľub znamená ísť proti svojmu srdcu. Anna vo svojom sľube vysloví veľké slovo. Slovo dám. To je to najťažšie. A práve to Anna robí. To, čo je najťažšie. Ísť proti svojmu vlastnému srdcu. Dvakrát z jej úst zaznieva pevné rozhodnutie splniť daný sľub. Prvýkrát o tom hovorí svojmu mužovi a druhýkrát to hovorí kňazovi Élimu, keď po niekoľkých rokoch kojenia privádza Samuela do chrámu, aby ho nechala u neho. Hovorí: „Za tohto chlapca som sa modlila a Hospodin mi dal to, čo som si prosila od Neho. Preto ho i ja oddávam Hospodinovi, ...". Vyprosený pre Hospodina. To je nakoniec túžba všetkých veriacich matiek. A nielen matiek, ale aj otcov, aby ich deti boli nielen od Hospodina, ale aj pre Hospodina. Aby naše deti nepatrili len nám, ale aby patrili najmä Bohu. Anna teda plní svoj sľub.
A čo naše sľuby dané Bohu? Odovzdávajme svoje deti Bohu, máme ich darom od Neho. Prosme za ne v modlitbách, rozprávajme im o Bohu, príbehy zo života Pána Ježiša, sú nevyčerpateľnou studnicou pri výchove detí. Buďme rozsievačmi Božieho slova v svojich rodinách! Deti vo svojej dôverčivosti neraz precítia a prežívajú Božie pravdy oveľa hlbšie ako my dospelí. Možno sa nám niekedy zdá, že je to málo účinné a bezvýznamné a akoby to po dieťati skĺzlo bez stopy. Tá stopa zostane niekde hlboko vo vnútri a v pravý čas sa môže vynoriť.
Je správne, že deti od malička vodievame na Služby Božie. Stáva sa, že aj vyrušujú a nie každému sa to páči, ale buďme radi, že sú medzi nami. Veď veríme, že prítomný Duch Boží pôsobí aj na nevedomé deti a preto majme pre ne pochopenie. Buďme vďační za naše deti, za ich chápanie Božieho sveta, za ich dôveru, s ktorou prijímajú radostnú zvesť o Božej láske. Neprekážajme im a nebráňme vlastnou neživotnosťou, nechcime za každú cenu, aby boli ako my. Veď sám Pán Ježiš povedal, že my máme byť ako deti: „Ak ... nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského."

Jana Ličková