ECAV Prievidza

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Zemianske Kostoľany

Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.
(List apoštola Pavla Filipským, 4. kapitola, 13. verš.)


ECAV Prievidza

Dnes je


Meniny na web

Novinky

Služby Božie 30. septembra budú čítané a v našom zbore len v Zemianskych Kostoľanoch a v Prievidzi.

V sekcii Reformačné listy nájdete 28. číslo.

Zasadnutie celozborového presbyterstva sa uskutoční v piatok 5. októbra 2018 o 16:30 v zborovej miestnosti prievidzského kostola.

Facebook

Facebook

Štatistika stránky

TOPlist free counters

Google prekladač

Preklad našej stránky do angličtiny pomocou prekladača Google. Následne možnosť výberu iného jazyka. Jedná sa o „strojový" preklad, nie všetky vety budú preložené logicky správne.

ecavprievidza.sk

© 2008
Všetky práva vyhradené!

Misijné popoludnie ku Dňu starších

V dnešnej dobe a spoločnosti sa staroba "nemusí" ... . Nie je "in" mať vrásky, prednosť majú na prvý pohľad vitálni ľudia a vyšportované postavy pred telami poznačenými útokmi zdravotných problémov. Mladší sa starobou netrápia a starší radšej na ňu nemyslia. A predsa je súčasťou nášho sveta.
20. októbra 2013 v kostole v Prievidzi bolo nedeľné popoludňajšie stretnutie práve na túto tému. I keď zvolený veršík - Izaiáš 40. kapitola, verš 31.: Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú, zdanlivo so starobou nesúvisí, je veľkým povzbudením pre všetkých, starých aj mladých. Tak ako bolo celé stretnutie s milým programom; i keď "klasická zostava", ale vždy nový obsah a odovzdaný ľuďom z úprimného srdca.
Svojou kázňou prispel aj hosť z východného Slovenska - brat farár Cingeľ. A nakoniec všetci boli obdarovaní malou pozornosťou - záložkou.
P.S.1.
Ako by ste vy odpovedali na otázku: "Na čo orol používa krídla?" - napadla by vás aj odpoveď ako malú Lenku, že s nimi zakryje svoje mláďatá - tak ako pán Boh nad nami drží svoju ochrannú ruku?
P.S.2.
A poznáte indiánsku bájku o sliepke - orlovi?

Do hniezda stepnej sliepky sa dostalo (nik nevie ako) orlie vajíčko. Matka, stepná kvočka, ho vysedela s nehou a trpezlivosťou rovnako, ako všetky ostatné vajíčka. Nikto na nič neprišiel, a tak, keď sa z vajca vykľulo mláďa, všetci ho považovali za síce trochu nepodarené, ale predsa stepné kuriatko. Orol-kuriatko rástol v stepnej vlasti, v rodinnom kruhu, obklopený bratmi a sestrami - stepnou hydinou. Postupne sa naučil všetko, čo stepný kohút potrebuje k životu. Vedel hrabať pravou nohou v suchej červenej hline, pazúrom zachytiť červíka, klovnúť brata či sestru, keď mu nájdeného červíka chceli vziať. Naučil sa aj v prípustnej miere šantiť - s pravým kohútím šarmom povyskočiť, zatrepotať nemotornými krídlami, preletieť niekoľko metrov tesne nad zemou a pristáť v kúdolí zvíreného prachu. Jednoducho, stal sa z neho stepný kohút, ako sa patrí. Jeho starostlivá mať, stepná kvočka, sa za neho veru v ničom nemusela hanbiť.
Takto si v slepačej obci uprostred stepi žili celé roky. Deň striedal deň, jeden podobný druhému ako vajce stepnej sliepky vajcu stepnej sliepky. Nič nenarúšalo ospanlivý rytmus hodín, dní, týždňov, mesiacov, rokov a desaťročí. Až v starobe sa orolkohútovi prihodila šokujúca vec. Hrabal sa s priateľmi v červivej zemi na svojom obľúbenom mieste - a tu ho upútal čierny bod, pohybujúci sa vysoko na belasom nebi. I keď mu staré oči slúžili iba neochotne, po chvíli im bolo jasné, že tam vysoko na nebi sa vznáša akýsi neznámy vznešený vták. Srdce sa starému orolkohútovi divoko rozbúchalo a telo mu zaplavila neznáma túžba. "Ach, môcť tak vzlietnuť, zdvihnúť sa hore, vzniesť sa do nedostupných výšin a slobodne, ako ten šťastný vták, krúžiť v bezrozmerných vzdušných svetoch ..." Zrazu sa mu celý doterajší život zdal neznesiteľne pustý. Od rána do večera iba otupný zápas o kus páchnuceho červíka. Načo je taký život? S prekvapujúcou istotou zrazu vedel: "Bol som stvorený pre lietanie. Mojím domovom nie je táto suchá a vyprahnutá púšť, ale vysoké modré nebo."
S týmto objavom sa zveril svojim červožravým spoločníkom. Tí sa však rozkikiríkali búrlivým smiechom.
"Čo si sa na staré kolená spochabel?" - smiali sa a dohovárali mu.
"Ten vták tam hore, to je orol, chápeš - orol, on jednoducho lieta, lebo nič iné ani nevie. Ale ty? Vieš, kto si ty? Si stepný kohút. A to je viac ako si myslíš! Orol sa iba vznáša v oblakoch, no ty sa pevne držíš zeme. Byť stepným kohútom je veľkolepá vec - veď sa pozri na nás. Praktická múdrosť je viac ako neplodné rojčenie. Ak priveľa snívaš o tom, čo nemôžeš dosiahnuť, prestaneš sa radovať z toho, čo máš na dosah ruky. Daj si pozor - mohol by si z tých myšlienok ochorieť. Prestala by sa ti páčiť step, sliepky, prestali by ti chutiť červíky, prišiel by si o všetku radosť zo života. Daj si povedať! Orla nechaj orlom a buď, čím si - stepným kohútom."
Rozprávka, tak ako si ju rozprávajú Indiáni, končí smutne. Orolkohút sa naozaj (z pohľadu slepačej múdrosti) umúdril. Vrátil sa k červíkom, k sliepkam a k púštnemu prachu a zabudol na lietanie. Už nikdy viac nezodvihol oči k nebu, aby tam náhodou neuzrel toho strašného vtáka. Zomrel ako pravý stepný kohút s červíkom v zobáku.
Rozprávka môjho a tvojho života však môže mať šťastnejší koniec.

(Rozprávka je prevzatá z internetového zdroja.)

Ing. Elena Mikulíková