ECAV Prievidza

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Zemianske Kostoľany

Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.
(List apoštola Pavla Filipským, 4. kapitola, 13. verš.)


ECAV Prievidza

Dnes je


Meniny na web

Novinky

V sekcii Reformačné listy nájdete 19. tohtoročné číslo.

Sestry a bratia, v sekcii Služby Božie nájdete aj rozpis slúženia kňazov do začiatku letných prázdnin.

Facebook

Facebook

Štatistika stránky

TOPlist free counters

Google prekladač

Preklad našej stránky do angličtiny pomocou prekladača Google. Následne možnosť výberu iného jazyka. Jedná sa o „strojový" preklad, nie všetky vety budú preložené logicky správne.

ecavprievidza.sk

© 2008
Všetky práva vyhradené!

Misijné popoludnie ku Dňu starších

V dnešnej dobe a spoločnosti sa staroba "nemusí" ... . Nie je "in" mať vrásky, prednosť majú na prvý pohľad vitálni ľudia a vyšportované postavy pred telami poznačenými útokmi zdravotných problémov. Mladší sa starobou netrápia a starší radšej na ňu nemyslia. A predsa je súčasťou nášho sveta.
20. októbra 2013 v kostole v Prievidzi bolo nedeľné popoludňajšie stretnutie práve na túto tému. I keď zvolený veršík - Izaiáš 40. kapitola, verš 31.: Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú, zdanlivo so starobou nesúvisí, je veľkým povzbudením pre všetkých, starých aj mladých. Tak ako bolo celé stretnutie s milým programom; i keď "klasická zostava", ale vždy nový obsah a odovzdaný ľuďom z úprimného srdca.
Svojou kázňou prispel aj hosť z východného Slovenska - brat farár Cingeľ. A nakoniec všetci boli obdarovaní malou pozornosťou - záložkou.
P.S.1.
Ako by ste vy odpovedali na otázku: "Na čo orol používa krídla?" - napadla by vás aj odpoveď ako malú Lenku, že s nimi zakryje svoje mláďatá - tak ako pán Boh nad nami drží svoju ochrannú ruku?
P.S.2.
A poznáte indiánsku bájku o sliepke - orlovi?

Do hniezda stepnej sliepky sa dostalo (nik nevie ako) orlie vajíčko. Matka, stepná kvočka, ho vysedela s nehou a trpezlivosťou rovnako, ako všetky ostatné vajíčka. Nikto na nič neprišiel, a tak, keď sa z vajca vykľulo mláďa, všetci ho považovali za síce trochu nepodarené, ale predsa stepné kuriatko. Orol-kuriatko rástol v stepnej vlasti, v rodinnom kruhu, obklopený bratmi a sestrami - stepnou hydinou. Postupne sa naučil všetko, čo stepný kohút potrebuje k životu. Vedel hrabať pravou nohou v suchej červenej hline, pazúrom zachytiť červíka, klovnúť brata či sestru, keď mu nájdeného červíka chceli vziať. Naučil sa aj v prípustnej miere šantiť - s pravým kohútím šarmom povyskočiť, zatrepotať nemotornými krídlami, preletieť niekoľko metrov tesne nad zemou a pristáť v kúdolí zvíreného prachu. Jednoducho, stal sa z neho stepný kohút, ako sa patrí. Jeho starostlivá mať, stepná kvočka, sa za neho veru v ničom nemusela hanbiť.
Takto si v slepačej obci uprostred stepi žili celé roky. Deň striedal deň, jeden podobný druhému ako vajce stepnej sliepky vajcu stepnej sliepky. Nič nenarúšalo ospanlivý rytmus hodín, dní, týždňov, mesiacov, rokov a desaťročí. Až v starobe sa orolkohútovi prihodila šokujúca vec. Hrabal sa s priateľmi v červivej zemi na svojom obľúbenom mieste - a tu ho upútal čierny bod, pohybujúci sa vysoko na belasom nebi. I keď mu staré oči slúžili iba neochotne, po chvíli im bolo jasné, že tam vysoko na nebi sa vznáša akýsi neznámy vznešený vták. Srdce sa starému orolkohútovi divoko rozbúchalo a telo mu zaplavila neznáma túžba. "Ach, môcť tak vzlietnuť, zdvihnúť sa hore, vzniesť sa do nedostupných výšin a slobodne, ako ten šťastný vták, krúžiť v bezrozmerných vzdušných svetoch ..." Zrazu sa mu celý doterajší život zdal neznesiteľne pustý. Od rána do večera iba otupný zápas o kus páchnuceho červíka. Načo je taký život? S prekvapujúcou istotou zrazu vedel: "Bol som stvorený pre lietanie. Mojím domovom nie je táto suchá a vyprahnutá púšť, ale vysoké modré nebo."
S týmto objavom sa zveril svojim červožravým spoločníkom. Tí sa však rozkikiríkali búrlivým smiechom.
"Čo si sa na staré kolená spochabel?" - smiali sa a dohovárali mu.
"Ten vták tam hore, to je orol, chápeš - orol, on jednoducho lieta, lebo nič iné ani nevie. Ale ty? Vieš, kto si ty? Si stepný kohút. A to je viac ako si myslíš! Orol sa iba vznáša v oblakoch, no ty sa pevne držíš zeme. Byť stepným kohútom je veľkolepá vec - veď sa pozri na nás. Praktická múdrosť je viac ako neplodné rojčenie. Ak priveľa snívaš o tom, čo nemôžeš dosiahnuť, prestaneš sa radovať z toho, čo máš na dosah ruky. Daj si pozor - mohol by si z tých myšlienok ochorieť. Prestala by sa ti páčiť step, sliepky, prestali by ti chutiť červíky, prišiel by si o všetku radosť zo života. Daj si povedať! Orla nechaj orlom a buď, čím si - stepným kohútom."
Rozprávka, tak ako si ju rozprávajú Indiáni, končí smutne. Orolkohút sa naozaj (z pohľadu slepačej múdrosti) umúdril. Vrátil sa k červíkom, k sliepkam a k púštnemu prachu a zabudol na lietanie. Už nikdy viac nezodvihol oči k nebu, aby tam náhodou neuzrel toho strašného vtáka. Zomrel ako pravý stepný kohút s červíkom v zobáku.
Rozprávka môjho a tvojho života však môže mať šťastnejší koniec.

(Rozprávka je prevzatá z internetového zdroja.)

Ing. Elena Mikulíková